O ŠKOLE › HISTÓRIA ŠKOLY

HISTÓRIA

Rozvoj výrobných síl v 19. storočí kládol zvýšené nároky na vzdelanostnú úroveň robotníkov, ktorú mu dovtedajšie školstvo nemohlo poskytnúť. Okrem základných škôl existovali „nedeľné opakovacie školy“, boli povinné pre všetkých učňov až do vyučenia.

Organizácia učňovských škôl, pôvodne označovaných ako „živnostenské pokračovacie školy“, pred vznikom ČSR nebola jednotná. Slovenské učňovské školy sa zriaďovali v zmysle uhorského zákonodarstva. Tak to bolo pravdepodobne aj s našou školou.

Pôvodne bola zriadená učňovská škola v Prievidzi už v roku 1884. Mala názov „Nižšia priemyselná škola“ (A privigyei alsó fokú iper iskola), zrejme bola zriadená v zmysle nariadenia uhorského ministerstva kultu a vyučovania č. 3674 a č. 33564 z roku 1883, respektíve podľa zákonného článku č. XVII z roku 1884, z ktorého § 80 ukladal obciam zriadiť živnostenskú školu všade tam, kde bolo aspoň 50 učňov. Dokedy škola trvala sa nedá zistiť. Pravdepodobne existovala nepretržite do vzniku ČSR a učňovská škola, z ktorej vzniklo naše SOU, je jej pokračovateľkou.

Označenie školy v roku 1903 – 1912 s názvom „A privigyei iparos tanoncz iskola“ však znáša určité pochybnosti, či nešlo o úplne inú školu.

Podľa zachovaných spisov bola škola zriadená v roku 1919. Možno tento rok chápať nielen ako rok vzniku školy, ale aj ako rok aktivizácie už spomínajnej školy, v ktorej sa v rokoch vojny nevyučovalo. V roku 1919 mala škola názov „Učňovská škola pokračovacia“. Jej vydržiavateľom bola obec, čo bolo v školských rokoch 1928/29 – 1933/34 zvýraznené aj v názve „Obecná učňovská škola“. Z toho vyplýva, že jej obvod tvorila výlučne Prievidza. (Handlová, Oslany, Nitrianske Pravno mali rovnaké učňovské školy).

V školských rokoch 1937/38 a 1938/39 dochádza na škole k organizačným zmenám a tým aj k zmene označenia školy. Tým, že k 1. septembru 1937 bol obvod zrušenej Učňovskej školy v Oslanoch pričlenený k prievidzskej Učňovskej škole, zmenil sa jej názov na „Obvodnú odbornú učňovskú školu“, pri ktorej sa zriadila aj sezónna škola pre murárov (vyučovanie v nej trvalo 5 mesiacov).

Keď v roku 1938/39 zriadili pri škole ešte školu baníkov (vydržiavali ju Handlovské uhoľné bane, vyučovanie v nej bolo dvojročné), škola bola znovu premenovaná a dostala názov „Obvodné učňovské školy v Prievidzi“. V tomto období sa organizačne členila na:

Všeobecné živnosti
Kovospracujúce živnosti
Drevospracujúce živnosti
Škola pre murárov
Škola pre baníkov

V školskom roku 1939/40 sa obvod rozšíril o obvod Učňovskej školy v Handlovej a k 1. septembru 1941 o obvod Učňovskej školy v Nitrianskom Pravne.

Aj v priebehu ďalších rokov škola viackrát zmenila svoj názov. V školskom roku 1950/51 na základe výnosu PŠVÚ č. 81306/50 – IV/1 zo dňa 30. januára 1950 bola premenovaná na "Základnú odbornú školu". Keď dňom 1. januára 1954 v zmysle vládneho uznesenia bola pričlenená k rezortu stavebníctva a pod správu národného podniku Priemstav v Prievidzi, dostala označenie "Závodná učňovská škola v Prievidzi". Súčasne učitelia školy sa stali zamestnancami Priemstavu. Pod správou Priemstavu bola škola len niekoľko mesiacov. Ešte v školskom roku 1954/55 prešla pod správu miestneho hospodárstva KNV v Nitre, ktoré ju k 1. januáru 1956 premenovalo na "Učňovskú školu miestneho hospodárstva", s číslom 167. Názov „Učňovská škola“ nesie od roku 1960, a to v zmysle zákona č. 186 z roku 1960.

V rokoch 1950 – 53 bola pod správou Učňovskej školy aj Vyššia škola pracujúcich s technickým smerom so sídlom najprv v Prievidzi, neskoršie v Novákoch. Pôvodne bola táto škola pri prievidzskom gymnáziu, neskôr (nakoľko vyučujúci a študujúci boli z Nováckych chemických závodov) bola vyňatá spod správy gymnázia a pričlenená k učňovskej škole. Riaditeľom Vyššej školy pracujúcich bol najskôr riaditeľ gymnázia, neskôr riaditeľ učňovskej školy Vladimír Smetana.

Počnúc rokom 1919 bola škola umiestnená v kláštore piaristov a vyučovalo sa v učebniach gymnázia. Neskôr bola presídlená na Hurbanovo námestie, do budovy s číslom popisným 430. Budova bola majetkom mesta, ale pre potreby školy bola nevyhovujúca. V rokoch, keď počet žiakov presahoval 400, vypomáhali aj Meštianska škola a Ľudová dievčenská škola. V tridsiatych rokoch sa preto Okresné živnostenské spoločenstvo spolu s riaditeľom školy a školským výborom dožadovali novostavby. Výsledkom ich snaženia bolo povolenie výstavby novej budovy. Dnes je učňovská škola vo vlastnej budove na Nábreží Janka Kalinčiaka č. 1 (pôvodne Nábrežie Ambra Pietra), kam sa presťahovala v roku 1964. Vo funkcii riaditeľov školy sa vystriedali František Drunecký (do 30. septembra 1924), Mikuláš Horňák (1924 – 1926), Ján Klimko (1926 – 1928), Ján Nesselmann (1928 – 1940), Vladimír Smetana (1940 – 1961).

Vývoj školy po roku 1964

Nová história sa začína písať v školskom roku 1964/65, kedy žiaci aj pedagogickí pracovníci dostali 18 triednu novú školu. Navštevovalo ju 865 žiakov, z toho 335 dievčat v 19 učebných odboroch. Boli to tieto odbory: strojný zámočník, stavebný zámočník, klampiar, automechanik, elektromontér rozvodných zariadení, prevádzkový elektromontér, elektromontér, murár, inštalatér, maliar – natierač, stolár, dámska krajčírka, predavač rozličného tovaru, predavač potravinárskeho tovaru, predavač priemyselného tovaru, kuchár, čašník, holič, kaderník. Počet tried v tomto šk. roku bolo 30. Pedagogický zbor tvorili: Ján Mäsiar – riaditeľ školy, Mária Hricková a Karol Verček – zástupcovia riaditeľa školy. Interných učiteľov bolo 22, externých 9. Boli to títo interní učitelia: Ján Dunajský, Oľga Ďurčanyová, Zdena Gabajová, Ľudmila Hianiková, Albín Chylo, Ján Honko, Viktor Knižka, Milan Kotian, Pavol Lančarič, Eleonóra Lančaričová, Viliam Pohl, Ján Reiter, Edita Rožnayová, Eva Rýdza, Alexander Sládok, Mojmír Škopec, Karol Verček, František Králik, Anna Zaťková. Externí učitelia: Anna Hrušková, Jozef Pakoš, František Chlpek, Pavol Vanek, František Lacika, Jozef Mečiar, Imrich Novodvorský, Adolf Stanko, Mária Nechalová. Napriek tomu, že sa začalo vyučovať v novej budove školy, bolo treba dobudovať školský areál (zakrytie chodby medzi budovami, školské športoviská, keďže nebola telocvičňa). Podujali sa na to svojpomocne pedagogickí pracovníci. Nakoľko nebola vybudovaná školská jedáleň, situácia sa riešila otvorením školského bufetu, ktorý funguje do súčasnosti. Žiaci boli zapájaní do mimoškolskej činnosti, začal pracovať fotografický krúžok pod vedením Viktora Knižku, po jeho odchode zo školy krúžok aktívne pracoval pod vedením Ing. Ervína Baniara.

K personálnym zmenám dochádza v roku 1972/73, kedy sa riaditeľom stal Ľudovít Dvorský. Ján Mäsiar sa stal zástupcom riaditeľa školy spolu s Máriou Hrickovou. Od školského roku 1973/74 bol ďalším zástupcom Rudolf Križan.

triedny kolektív I.B 1977/78

Dôležitým medzníkom vo vývoji školy bol rok 1978/79, keď stredné odborné učilištia boli zaradené do sústavy ostatných stredných škôl a získali názov Stredné odborné učilištia. Vytvorili sa nové možnosti štúdia v štvorročných študijných odboroch s maturitou. Možnosť získať maturitné vysvedčenie mali aj absolventi trojročných odborov s maturitou. Možnosť získať maturitné vysvedčenie mali aj absolventi trojročných učebných odborov v štúdiu popri zamestnaní v dvojročnej Strednej škole pre pracujúcich.

Pokračovalo materiálne dobudovávanie školy – v roku 1979 sa otvoril pavilón C.

V školskom roku 1979/80 začína pedagogický zbor pracovať pod novým vedením školy, riaditeľkou sa stáva Ing. Zdenka Fízelová, zástupcami sú Rudolf Križan, Rudolf Koreň a Ing. Vladimír Valent. Počas školského roku nastala zmena vo vedení školy, namiesto Rudolfa Koreňa nastupuje Ivan Patúš.

V školskom roku 1980/81 dobudovaná a odovzdaná žiakom nová telocvičňa. Úspešne pokračovalo budovanie špeciálnych učební (obč. náuky, tovaroznalectva, strojopisu).

V roku 1981/82 sa naše Stredné odborné učilište rozdelilo na dve učilištia: SOU zamerané na obchod a služby a SOU strojárske. V dôsledku toho sa rozdelil aj pedagogický zbor. Na nové pracovisko odišli títo členovia pedagogického zboru: Helena Balcarová, Ján Češek, Eva Dobisová, Mária Grmanová, Ján Honko, Rudolf Koreň, Rudolf Križan, Ľudovín Kukan, Eleonóra Lančaričová, Ing. Marián Mateáš, Anna Mokóová, Ignác Struhár, Anton Špeťko, Ing. Ján Štorcel, Ing. Vladimír Valent odišiel do SOU Pravenec za riaditeľa a Anton Plachý za predsedu MsNV v Nitrianskom Rudne.

Zostávajúci pedagogický zbor tvorili: Ing. Zdenka Fízelová – riaditeľka, Ivan Patúš – zástupca riaditeľa, Ing. Zdenka Balážová, Ing. Ervín Baniar, Anna Bartušová, Magdaléna Ferenčíková, Anna Dudová, Oľga Ďurčányiová, Ľudmila Fottová, Mária Gáčiová, Ľudmila Hianiková, Mária Hogenová, Viera Hegedüšová, Mária Hricková, Albín Chylo, Ivan Chrenka, Helena Kibachová, Ing. Daniela Kollárová, Oľga Kotríková, Oľga Mihálková, Anna Mikušová, Július Rebo, Eva Rýdza, Oľga Stančeková, Mojmír Škopec, Milan Šnirc, Marta Šobeková, Mária Švecová, Ing. Gabriela Vavrová.

Po odchode Ivana Patúša na nové pracovisko sa v školskom roku 1982/83 stala zástupkyňou riaditeľa Anna Mikušová. V súvislosti s materiálnym vybavovaním školy sa dobudovala odborná učebňa sklárstva, zmodernizovala sa odborná učebňa chémie, dokončila sa výstavba aranžérskych dielní a pokračovalo budovanie odbornej učebne jazykovej, krajčírskej, hospodárskych výpočtov, brannej výchovy.

V šk. roku 1984/85 sa ďalšou zástupkyňou stáva Ing. Zdenka Balážová a po jej odchode na materskú dovolenku ju zastupuje Anna Bartušová.

Od septembra 1984 sa otvára Domov mládeže s kapacitou 104 lôžok a v januári 1985 je daná do prevádzky školská jedáleň. Myšlienka komplexného výchovnovzdelávacieho pôsobenia sa preniesla do vzniku komplexných SOU, ktoré mali zabezpečovať teoretickú prípravu, praktickú prípravu a výchovu mimo vyučovania. Všetky tri úseky riadil riaditeľ a príslušní zástupcovia, ale MOV a vychovávatelia zostali naďalej zamestnancami organizácií a podnikov, pri ktorých boli vytvorené strediská praktického vyučovania. Stali sme sa Stredným odborným učilišťom služieb, s čím súviseli ďalšie personálne zmeny – Viera Kráľová sa stáva zástupkyňou pre odborný výcvik, Mária Gáčiová zástupkyňou pre výchovu mimo vyučovania. 29. 12. 1985 tragicky zahynula Anna Mikušová, vo funkcii zástupcu riaditeľa pre teoretické vyučovanie začala pracovať Dr. Katarína Pernišová. Zmeny nastali aj v organizácii vyučovania. Stredná škola pre pracujúcich prešla z večernej formy štúdia na diaľkovú. Pri SOU bolo zriadené Osobitné odborné učilište s učebným odborom pomocná kuchárka.

V roku 1986 spadá naše SOU pod pôsobnosť Reštaurácií Prievidza, majetok školy sa stáva majetkom podniku.

Vzhľadom k tomu, že v školskom roku 1986/87 sa rozširujú triedy Osobitného odborného učilišťa o odbor stavebná výroba, ďalšou zástupkyňou sa stala Ing. Mariana Vaňová. V tomto roku sa dokončila komplexná úprava areálu školy a dobudovalo sa 13 odborných učební.

V šk. roku 1987/88 ako zástupkyne OV pracujú Ing. Gabriela Vavrová a Ing. Mariana Vaňová. V nasledujúcom školskom roku sa odčlenilo OOU jeho riaditeľom sa stal Dr. Vincent Marko. V šk. roku 1988/89 vedú odborný výcvik Ing. Gabriela Vavrová a Eva Matiašková.

Po spoločenských zmenách v roku 1989/90 je novým riaditeľom školy Mgr. Milan Šnirc a zástupcami pre teoretické vyučovanie Jozef Herbulák a Oľga Kotríková. Zástupkyňou pre odborný výcvik zostala Ing. Gabriela Vavrová, ktorá v nasledujúcom roku 1991 bola zvolená do funkcie riaditeľky školy. Zástupkyňou pre odborný výcvik bola menovaná Oľga Stančeková. Definitívne bola zrušená funkcia zástupcu pre výchovu mimo vyučovania, rušia sa vychovávateľky pre dochádzajúcich žiakov. V tomto šk. roku bol vybudovaný tenisový kurt. Dochádza k delimitácii stredísk praktického vyučovania.

Toto obdobie bolo pre stredné odborné učilištia veľmi nežičlivým. Na verejnosť sa dostávali informácie, že je potrebné podstatne rozšíriť možnosti štúdia na stredných odborných školách a gymnáziách, do ktorých má smerovať podstatná časť žiakov, končiacich základnú školu. Učilištiam sa nedávla veľká perspektíva. V učiteľských kolektívoch začínala vládnuť nervozita, neistota, ktorá vplývala na narúšanie medziľudských vzťahov.

Našťastie náš aktívny a tvorivý pedagogický kolektív nerezignoval, ale uvažoval ako prežiť, ako zabezpečiť, aby žiaci, najmä dievčatá, ktoré i napriek neprajníkom mali záujem o štúdium na SOU, nezostali na ulici. Významné miesto tu zohrala Rada školy, ktorej predsedníčkou bola Dr. Anna Soláriková. Výbornou príležitosťou sa stala možnosť požiadať o otvorenie a experimentálne overovanie školy nového typu – dievčenskej odbornej školy. Stalo sa a 1. septembra 1990 bola škola otvorená.

Najväčší záujem vedenia školy sa v tomto období sústreďoval na dokázanie opodstatnenosti zachovania učebných a študijných odborov SOU. Začínali však aj problémy s pracoviskami, ktoré privatizáciou obchodu a služieb škola strácala. Bolo potrebné ich nahradiť.

Po otvorení prvého vlastného pracoviska – cukrárskej dielne, ktorá vďaka nadšeniu majstrov odborného výcviku, začalo úspešne, rozbehlo sa budovanie ďalších. Nebola ani koruna investícií, ale škola vlastnila tri budovy, získané od podnikov Reštaurácie, Zdroj a Prior delimitáciou. S podpísaním delimitačných protokolov MŠaV SR otáľalo z obavy, že budovy budú chátrať, že ich škola neuživí. Bolo potrebné dokázať, že obavy sú zbytočné. Pracovníkov školy, najmä na ekonomickom úseku, čakalo mnoho náročnej práce. Do funkcie technicko-ekonomického námestníka bol prijatý Ing. Jozef Mokrý, dovtedajší riaditeľ š. p. Reštaurácie Prievidza. Spolu so skúsenou hospodárkou školy p. Uríčkovou dokázali rekonštrukčné práce zabezpečiť tak, že už 1. 10. 1992 mohla byť otvorená predajňa potravín a cukráreň "Kalina" na Ul. Terézie Vansovej. Potom prišla na rad budova na Nám. J. Kalinčiaka č. 3 a 3. mája 1993 sa už otváral Dom služieb.

V školskom roku 1992/93 sa začala písať história 6-tich študijných a učebných odborov: čašník – servírka, obchodný pracovník, kozmetička, kaderníčka, mäsiar a pekár. Pedagogickým kolektívom – učiteľom i majstrom sa začali vracať istoty, ale narástli povinnosti, náročná práca pri tvorbe časovo-tematických plánov a zabezpečovanie výuky veľkého množstva nových predmetov. Žiaľ, nebolo ich možné primerane oceniť. V tomto období opustili školu kvalifikovaní skúsení učitelia: Ing. Ida Pliešovská, vtedajšia výchovná poradkyňa, Ing. Zdenka Balážová, Ľuboš Kontra a Peter Baniar.

V r. 1993 boli zrekonštruované strechy na všetkých objektoch školy na Nábr. J. Kalinčiaka a tiež budova na Nábr. A. Kmeťa, ktorá umožnila podstatne zlepšiť podmienky praktického vyučovania v uč. odboroch kuchár – čašník a pomohla realizovať odvážny projekt – otvoriť 1. 9. 1993 Hotelovú akadémiu.

V r. 1993 sa začala rozvíjať družba medzi našimi školami a Bundesfachschule für wirtschaftliche Berufe Hartberg. Deň otvorených dverí u nás navštívilo 17. novembra 17 pedagogických pracovníkov tejto školy, vrátane jej riaditeľky p. Mag. Dr. Christine Allmer.

V máji 1994 k nám prišla jedna trieda žiakov a naši čašníci a obchodní pracovníci z triedy 2.H vycestovali na výmenný pobyt do Hartbergu. Výmenou získali žiaci a pedagogickí pracovníci oboch škôl mnoho cenných podnetov i skúseností pre prácu vo svojich odboroch. Dohodnutá bola dlhodobá spolupráca. Na oslavách 75. výročia založenia SOU služieb dňa 17. novembra škola opäť privítala rakúskych hostí a spoločne sa tiež obe školy zúčastnili výstavy žiackych výrobkov JUVYR 1994 v Bratislave. Sme radi, že sa nám po dlhoročných kontaktoch s družobnou školou zo Šumperku, ktoré boli prerušené, podarilo nájsť vhodného partnera pre vzájomne prospešnú spoluprácu.

Roky 1994 – 1999 boli rokmi hľadania nových priestorových možností na zabezpečenie teoretického vyučovania pre všetky učebné a študijné odbory.

V roku 1995 sa začalo s rekonštrukciou školského závodu reštauračných služieb, ktorý zahájil svoju prevádzku pre verejnosť 1. júla 1997. Bol zriadený preto, aby sa vytvorili čo najlepšie podmienky pre praktickú prípravu žiakov odboru kuchár a čašník.

V roku 1996 škola získala rozsiahle priestory na ulici Energetikov. V tomto roku sa zároveň s výstavbou chladiaceho boxu pre potreby cukrárskej výrobne zrekonštruovali vstupné priestory školy.

Posledné roky však boli predovšetkým rokmi dotvárania obsahu výchovy a vzdelávania tak, aby naši absolventi nachádzali čo najlepšie uplatnenie. Bolo ho možné korigovať skúsenosťami získanými prípravou prvých absolventov v novozavedených odboroch vo všetkých 3 školách. V centre pozornosti boli úlohy spojené so zabezpečením celého výchovnovzdelávacieho procesu. Popri nich sa úspešne zavádzali aj alternatívne formy vyučovania najmä projekty. Na projekt Partnerstvo úspešne nadviazal projekt SPECIA v rámci programu LEONARDO DA VINCI. Požiadavky kladené na učiteľov a majstrov, vychovávateľov i ostatných pracovníkov sú veľmi náročné. Bez ich porozumenia a veľkého úsilia by nebolo možné uskutočniť spomínané premeny.

Úprimné poďakovanie patrí všetkým terajším i bývalým pracovníkom školy za vytváranie moderného výchovno-vzdelávacieho zariadenia, za neúnavnosť a zmysluplnosť ich pedagogickej práce i ostatných činností, ktoré škola nevyhnutne potrebuje. Poďakovanie patrí aj všetkým podnikom a podnikateľom, ktorí sa podieľali a podieľajú na príprave našich žiakov, Rade rodičov, Odborovej organizácii, Mestskému a Okresnému úradu v Prievidzi za spoluprácu a podporu pri napĺňaní našich cieľov.

Na viac ako 80-ročnú tradíciu nadviazala Združená stredná škola hotelových služieb a obchodu, ktorá vznikla 1. septembra 2000, ktorej riaditeľom sa stal PaedDr. Štefan Gaman. Neustále sa zlepšujú podmienky pre žiakov a pedagógov školy. Nová prístavba so šatňami je v prevádzke od roku 2005. Posledné zmeny v názve školy sú z rokov 2008 – kedy dostala názov Stredná odborná škola a od 1.2. 2009 Stredná odborná škola obchodu a služieb.

Strategickým zámerom vedenia Strednej odbornej školy obchodu a služieb je rozvíjať silné vzdelávacie centrum pre potreby regionálneho cestovného ruchu, gastronómie, hotelierstva a služieb. Intenzívne pracujeme na výraznej inovácii obsahu odbornej prípravy absolventov školy. Ponúkame rôzne vzdelávacie aktivity, ktoré umožňujú ich absolventom zvýšiť svoje odborné kompetencie, svoj odborný potenciál a zlepšiť vyhliadky pri vstupe na trh práce.

budova školy v roku 2006

Materiál poskytol Mgr. Jozef Herbulák

hore

HISTÓRIA

Vývoj školy po roku 1964

KONTAKT