Tematické zážitkové vzdelávanie

Dňa 08.10.2019 sa žiaci z II.A, I.O. III. K, IV. L s Mgr. J. Lomnickou, Mgr. D. Vavrovou a Mgr. J. Divékyovou v rámci tematického zážitkového vzdelávania zúčastnili návštevy Múzea holokaustu v Seredi. Zážitky a dojmy z akcie boli určite veľmi silné a nenechali  nikoho ľahostajným. V druhej časti exkurzie sme navštívili Trnavu. Prezreli sme si jej historickú časť s najkrajšími pamiatkami. Na židovskú kultúru odkazujú dve synagógy. V jednej z nich, v tzv. Ortodoxnej synagóge, dnes nájdete unikátnu kaviareň. Synagóga Café patrí medzi najkrajšie objekty a kulinárske zastávky v meste Trnava.

Mgr. Lomnická

Ako vnímajú a vidia návštevu Múzea holokaustu v Seredi naši žiaci, môžete si prečítať v ich písomných výpovediach. 

„Svojím dielom zanechávam memento všetkým národom sveta. Nikto, bez rozdielu vierovyznania, rasy, či politického presvedčenia, nesmie už nikdy zažiť také, ani podobné ukrutnosti.“ Slová, ktoré vyslovil rakúsky maliar Adolf Frankl. Obdobie 2.svetovej vojny strávil najskôr v pracovno-koncentračnom tábore v Seredi, neskôr bol deportovaný do koncentračného táboru Auschwitz-Birkenau.

V utorok, 8.10., sme ako skupinka 52 žiakov navštívili pracovný a koncentračný tábor v Seredi. Za čias druhej svetovej vojny plnil hlavne zbernú funkciu pre Židov, ktorí boli neskôr prevážaní do iných a väčších koncentračných táborov. Koncentračný tábor v Seredi disponoval hlavne svojou lokalitou, keďže stál na križovatke dôležitých ciest z Bratislavy, Nitry, či Trnavy. Viedla k nemu železnica, čo len uľahčovalo deportáciu. Prvým veliteľom tábora bol Jozef Vozár, na ktorého mnohí preživší dodnes negatívne spomínajú. Hovorí sa, že strieľal z pušky kedykoľvek sa mu zachcelo. Tábor bol spočiatku zameraný hlavne na prácu, ktorej hlavnými odvetviami boli stolárstvo, klampiarstvo, zámočníctvo, či krajčírska činnosť. Medzi väzňami sa nachádzali hlavne obyvatelia a rodáci z Trnavy, medzi ktorých patril aj Alfréd Wetzler, ktorému sa neskôr podarilo utiecť z táboraAuschwitz-Birkenau. Radikálnu zmenu pre chod a fungovanie tábora predstavoval príchod Aloisa Brunnera. Deportácie sa znovu obnovili a Bruner postupne zvyšoval kapacitu transportu a prevozných vozňov, aby do nich dostal čo najväčší počet Židov. Pracovným a koncentračným táborom v Seredi prešlo okolo 16 000 ľudí, pričom mnohí z nich sa nikdy nevrátili späť do svojich domovov. Správu tábora mali na starosti jednotky SS, ktoré nemali s nikým zľutovanie. Dochádzalo tu k bitiu, ponižovaniu, znásilňovaniu mladých židovských dievčat a vraždám. Hlavným cieľom veliteľa tábora Aloisa Brunnera bolo úplne zničenie všetkých Židov na svete. 

Na mieste, kde kedysi stál pracovný a koncentračný tábor v Seredi, dnes stojí autentické múzeum holokaustu na Slovensku. Jednou z jeho hlavných úloh je, aby sa nikdy nezabudlo na tragické udalosti spred viac ako sedemdesiatich rokov. Tie vyústili k takmer úplnému vymazaniu židovskej komunity z nášho územia.

Pýtať sa človeka na pocity, ktoré v ňom vyvolávajú tieto udalosti, i keď len rozprávanie o nich, mi príde však mierne povrchné. Úzkosť. Celá prehliadka sa niesla v znení úzkosti, ľútosti a veľkej empatie. Aspoň tak to pôsobilo na mňa. Je strašné počúvať výpovede ľudí, ktorí si dané časy prežili a teraz, so silnou potrebou oboznamovať svet o hrôzach holokaustu, cez slzy obnovujú svoje bolestivé spomienky. Snažiac sa upozorniť mladých ľudí na prípadné následky, na veci, ktoré nikto z nás nechce zažiť. Majú môj veľký obdiv, pretože tak silné slová sa ťažko počúvajú, nie to rozprávajú. Obdivujem ich za to, ako sa po hrôzostrašnom období dokázali dať aspoň z časti do poriadku, začleniť sa a žiť život ďalej. I keď ukrátení o šťastné detstvo, bežný život, či dokonca väčšinu svojich blízkych. A napriek tomu všetkému, stále majú v sebe silu rozprávať a informovať ľudí. Nesú v sebe časť zodpovednosti, lebo majú moc ovplyvňovať mládež. Presne tých, ktorí to potrebujú najviac. Často ma zabolí pri srdci, keď vidím hŕstku ľudí nezaujímajúcich sa o históriu holokaustu, ba dokonca, keď jeho hrozbu neberú vážne. Nacistickým, či rasistickým prejavom prikláňajú príliš malú váhu a neuvedomujú si, aké škody môže tento prístup ľudí napáchať. Preto som rada, že som jeden školský deň mohla stráviť práve na náučnej prehliadke v Seredi, oboznámiť sa s vecami, o ktorých som doteraz vedela len málo. Som toho názoru, že informovanie ľudí a predovšetkým mládeže, o situácií uplynulých rokov, je jednou z najdôležitejších vecí, ktoré vedú k úplnému vyvarovaniu sa opakovaniu práve tejto časti zničujúcej histórie.

Valéria Cebáková, III.K

Dňa 8. 10. 2019 sme navštívili múzeum Holokaustu v Seredi, kde pred mnohými rokmi stál koncentračný tábor.

V tomto múzeu sme sa dozvedeli, čo v tom čase zažívali Židia. V roku 1942 boli títo ľudia prvýkrát deportovaní do rôznych koncentračných táborov. Niektorí boli deportovaní do vyhladzovacích koncentračných táborov, z ktorých nebolo cesty späť. V každom jednotlivom koncentračnom tábore delili ľudí na dve skupiny. Matky s deťmi dali hneď do plynových komôr. Ďalšou skupinou boli ľudia, ktorých využívali na ťažkú prácu. Ľudia boli deportovaní z rôznych krajín, napríklad aj zo Slovenska. U nás  boli viaceré koncentračné tábory, napríklad v Novákoch a v Seredi. Na Slovensku zostal iba jeden koncentračný tábor, z ktorého vzniklo múzeum holokaustu.

V tomto múzeu sme videli mnohé pozostatky z dielní, škôl a budov, v ktorých tí ľudia veľmi ťažko pracovali. Dozvedeli sme sa, že hlavný veliteľ tábora sa volal Alois Brunner. Tento človek bol veľmi krutý. Ľuďom, ktorí boli deportovaní ubližoval strašným spôsobom. Viete si predstaviť, že 130 000 ľudí, medzi ktorými boli ženy, muži, starí a nevládni ľudia a dokonca aj deti, poslal na smrť? Je hrozné o tom počuť, horšie si to predstaviť a nie to ešte zažiť alebo vidieť na vlastné oči. Žiaľ, ešte viacej ľudí zomrelo vo väčších koncentračných táboroch ako napríklad v Sobibore. V tomto naozaj veľkom a krutom tábore zomieralo tisícky ľudí denne.

Vďaka dvom statočným mužom, Alfredovi Wetzlerovi a Rudolfovi Vrbovi, sa konečne podarilo zastaviť toto strašné utrpenie.

Posledná deportácia bola v roku 1945, krátko po tom ako títo dvaja statoční muži povedali, čo všetko prežili a koľko nevinných ľudí zomrelo len kvôli tomu, že boli iní! V priebehu 3 rokov bolo zabitých neuveriteľných 6 000 000 ľudí a týmto číslom by sme chceli vyjadriť, aká neuveriteľne zlá je ľudská závisť a nenávisť!

Petra Hudecová, II.A